Ondrej Brezina

Baška bola stredne veľká sučka. Mala hnedožltú srsť, ktorá na chrbte prechádzala do čiernej. Bol to obyčajný kríženec. Bola z útulku, ale napriek tomu, alebo práve preto, bola veselá. Keď sme prišli z roboty, tešila sa tak, že nielen vrtela chvostom, ale celá sa prehýbala. Žila normálnym životom mestského psa, spolu so mnou a s mojou manželkou v byte, v bytovom dome. 3 x denne sme ju chodili vyvenčiť. Vodítka nemala rada, asi 3 z nich prehrýzla. Najradšej bola, keď mohla byť voľne pustená a hrať sa so svojimi kamarátmi – psami zo susedstva, alebo, keď išla spolu s nami na záhradu a tam mohla celé hodiny voľne behať. Keď sa hárala, nosila malé detské nohavičky, na ktorých jej manželka vystrihla dieru pre chvost. Ku psom sme ju vtedy nepustili. Takto s nami žila približne dva roky.

Potom prišla veľká zmena. Manželstvo sa nám rozpadlo a skončilo rozvodom. Rozdelili sme si spoločný majetok a ja som sa odsťahoval do rodičovského domu na dedinu. Baška pripadla mne, pretože budúci manžel mojej bývalej ženy psa nechcel. Nastal deň nášho odchodu z bytu. Bašku išla bývalá manželka poslednýkrát vyvenčiť. Vrátili sa pomerne rýchlo. Manželka hovorila, že Baška si len urobila potrebu a hneď ju ťahala nazad domov, akoby sa bála, že odídem bez nej. Odkiaľ to psíča vedelo, že má ísť so mnou? Veď manželku mala radšej ako mňa.

Baške nerobilo vôbec problém prispôsobiť sa životu na dedine. Presťahovali sme sa začiatkom mája, takže Baška mohla bez problémov bývať vonku. Ihneď začala strážiť, hoci ju to nikto neučil a v meste to nikdy nerobila. Štekala na každého, kto prešiel okolo nášho domu. Štekala tak, že bola až zachrípnutá. Po týždni sa naučila rozpoznávať susedov a na tých už neštekala. Kým som pre ňu robil búdu, Baška spávala pod schodmi. Búda sa mi páčila, mala dve miestnosti. Zadná miestnosť mala aj tepelnú izoláciu z karimatky a obe miestnosti boli vystlané slamou. Neviem, či sa búda páčila aj Baške. V zadnej miestnosti možno ani nebola. Pretože sme nemali dobrý plot, kúpil som reťaz a uviazal som ju na ňu. Myslím, že jej to nevadilo, bolo to pre ňu lepšie, ako byť celé dni zatvorená sama v byte. Zo začiatku som s ňou chodieval na prechádzky podobne ako v meste. Neskôr som ju nechával aj voľne pustenú.

Potom nastala jeseň. Ako sa počasie ochladzovalo, Baška už nechcela byť cez noc vonku. (Dedinským psom, ktorí sú vonku od narodenia, zima nevadí.) Púšťal som ju preto na noc do chodby, kde spávala na tapacírovanom botníku. Po jeseni prišla zima a Baška už nechcela byť ani v chodbe, pretože aj tam jej bola zima. Začala teda bývať spolu so mnou v mojej izbe. Nemali sme ústredné kúrenie, kúril som si v malej piecke nazývanej „Petrík“. Keď sa kúrilo, Baška sa strčila za pec. Neskôr jej už ani to nestačilo. Nakoniec spávala spolu so mnou na posteli prikrytá perinou.

Prišla jar a po nej leto. Baška bývala opäť vonku. V júli prišla na návštevu moja sestra so svojou rodinou. A potom sa stalo nešťastie. Sestra išla do obchodu a na návštevu. Baška išla s ňou. Na hlavnej ceste Bašku zrazilo auto. Mám trochu ťažké srdce na sestru. Nie zato, že nedala pozor na Bašku a tú zrazilo auto. To sa mohlo stať, aj keby Baška bola so mnou. Na sestru som sa hneval preto, že mi to nepovedala a ja som išiel spolu so sestrou a jej rodinou na oslavu švagrových narodenín. V reštaurácii v blízkom meste sme strávili celý večer a ja som stále nevedel, čo sa stalo Baške. Dozvedel som sa to až po návrate z oslavy. Baška našťastie žila, ale mala asi vnútorné zranenia. Niekoľko dní iba polihovala. Mám ťažké srdce na sestru aj preto, že sa málo zaujímala o to, ako sa má Baška. O Bašku sa oveľa viac zaujímal švagor.

Prešlo niekoľko dní a zdalo sa, že sa Baškin stav zlepšuje. Potom som urobil chybu ja. Baška sa práve hárala a ja som podcenil situáciu a neuviazal som ju na reťaz. Baška už bola natoľko zotavená, že odbehla do dediny (my sme bývali na okraji). Vrátila sa celá mokrá. Zrejme ju niekto oblial vodou, keď sa práve párila so psom. A pravdepodobne ju pri tom aj bil. (Poznámka na vysvetlenie: Keď sa psi pária, najskôr pes vyskočí na suku, no po chvíli sa otočia o obaja stoja zadkami oproti sebe. Pritom sú stále spojení a nemôžu sa od seba oddeliť. Pes má penis vo vagíne suky. Toto spojenie trvá dosť dlho.)

Baškin stav sa potom veľmi zhoršil. Odmietala jedlo aj vodu. Veterinárny lekár povedal, že má pokrútené črevá a pomôcť môže iba operácia. Problém bol v tom, že v našom okrese žiadny doktor neoperoval psov. Dozvedel som sa, že psov operujú v susednom okrese. Telefonicky som si dohodol termín operácie. Môj bratranec mi sľúbil, že nás tam zavezie autom. Za to som mu dodnes veľmi vďačný. Baška sa však operácie nedožila. Asi pol dňa pred smrťou odbehla z domu. (Niektoré zvieratá to tak robia, chcú zomrieť sami.) Hľadal som ju po celej dedine i po priľahlých poliach a lúkach. Nakoniec sa vrátila sama. Som rád, že sa prišla aspoň rozlúčiť. Žila ešte asi hodinu. Potom zomrela. Mne zostávalo už len vykopať hrob a pochovať ju. (Keď som písal tento odstavec, zovrelo sa mi hrdlo.)

Úvaha na záver: Aký to musel byť človek, ktorý oblieval a bil nevinnú sučku v čase, keď bola úplne bezmocná? Ten človek asi nemal vyrovnaný vzťah k sexualite, keď mu tak veľmi vadila ešte aj u zvierat. Myslím si, že za to môže aj náboženská výchova. Katolícka cirkev zakazuje ľuďom všetko, čo súvisí s prirodzenou sexualitou, okrem samotného plodenia detí. Mal som aj podozrenie, ktorý človek to Baške urobil, ale nemal som žiadne dôkazy.

Ondrej Brezina,    v Bratislave 21.12.2020