Ondrej Brezina

Blog o vojnách som chcel napísať už dávno – skôr, ako sa začala vojna na Ukrajine. Teraz som si na to konečne našiel čas.

Vojna je najhorší stav ľudskej spoločnosti. Počas vojny dochádza k prevráteniu hodnôt.

V čase mieru je ľudský život pokladaný za najvyššiu hodnotu. Naša spoločnosť vynakladá nemalé sumy peňazí na záchranu jednotlivých ľudských životov. Sú prípady, že na predĺženie jedného ľudského života sú vynakladané desiatky tisíc Eur mesačne. Počas vojny je to naopak. Spoločnosť neváha použiť akékoľvek prostriedky na zabitie nepriateľského vojaka a neľutuje pritom ani životy vlastných vojakov, Život vojaka má nižšiu cenu ako 1 meter štvorcový územia.

Počas vojny ľudia ignorujú 5. Božie prikázanie – „Nezabiješ!“. Naopak, jednotlivé cirkvi podporujú svojich veriacich v zabíjaní „nepriateľov“. Dokonca sú na to vyčlenení špeciálni kňazi – „polní kapláni“. Jediná cirkev, ktorá dôsledne dodržiava prikázanie „Nezabiješ!“, sú Svedkovia Jehovovi. Jehovista nezoberie do ruky zbraň proti inému človeku. Počas Druhej svetovej vojny Nemci likvidovali Jehovistov v koncentračných táboroch, napríklad v Osvienčime. Jehovista, ktorého poznám osobne, namiesto služby v armáde pracoval dva roky v bani,

Ten, kto zabije iného človeka v čase mieru, je označený slovom „vrah“ a je za to prísne potrestaný. Ten, kto zabije „nepriateľského“ človeka v čase vojny, je nazývaný „hrdina“ a je za to vyznamenaný.

My, ktorí žijeme v mieri, si hrôzy vojny nevieme ani predstaviť. Mne by stačilo, aby nám v zime na dlhší čas vypli elektrický prúd. Tým pádom by sme nemali ani vodu, ani kúrenie. Dlho by som takýto stav nevydržal, určite by som ochorel a pravdepodobne aj zomrel.

Počas vojny jednotlivci, alebo malé skupinky ľudí, rozhodujú o životoch miliónov iných ľudí. Kto dal Putinovi a Zelenskému právo posielať svojich spoluobčanov zabíjať a byť zabití. Takýto ľudia, ktorí zavinili smrť tisícok svojich aj zahraničných občanov, za svoje skutky večšinou nie sú potrestaní. Norimberský proces je v tomto smere jednou z mála výnimiek. Kedysi králi išli do boja na čele svojho vojska. Dnes tí, čo rozhodujú o životoch svojich spoluobčanov, žijú spokojne v teple svojich kancelárií.

Hrôzy vojny je asi najlepšie opísať na príkladoch:

V čase, keď Sovietsky Zvez bojoval proti Afganistanu, som v rádiu počúval reláciu „Zápisník zahraničných spravodajcov“. Jeden príspevok mala Mária Mikušová z Moskvy. V Afganistane bojovali mladí sovietski vojaci, odvedenci, ktorí tam boli preto, lebo museli. Keď nastúpili na front nováčikovia, večšinou padli hneď pri prvom útoku. Ak prvý a nasledujúce útoky prežili, postupne sa stávali skúsenejšími a ich šanca na prežitie stúpala. No ani keď prežili celú vojenskú službu a napokon ich prepustili do civilu, nemali vyhraté. Nevedeli sa zaradiť speť do normálneho života. Večšinou sa z nich stali alkoholici. Chlapa, ktorý bojoval v Afganistane, nechcel nikto zamestnať. V Moskve v tom čase existovala organizácia matiek, ktorých synovia bojovali v Afganistane. Predsedníčka týchto matiek povedala, že chápe zamestnávateľov, prečo nechcú zamestnávať ľudí, ktorí sa vrátili z Afganistanu. Takýto ľudia boli pre normálny život nepoužiteľní.

Druhý príklad je z nedávnej minulosti, z Ukrajiny. Tiež som o ňom počul v rádiu, tentoraz v relácii „Štúdio svet“, ktorá je pokračovaním relácie „Zápisník zahraničných spravodajcov“. Redaktor hovoril o zápasoch v basketbale, ktoré sa konajú na Ukrajine. Jednotlivé basketbalové mužstvá tvoria chlapi ktorí sa vrátili z vojny. Tí chlapi nemajú nohy! Basketbal hrajú preto na invalidných vozíkoch. Je medzi nimi aj jeden taký, ktorý nemá nohy, ani ruky. Preto sedí v hľadisku a povzbudzuje svojich bývalých spolubojovníkov.

Som rád, že Slováci sú iní ako Ukrajinci. Myslím, že večšina Slovákov by sa nedala zabíjať alebo mrzačiť len preto, že tak chce ich vláda. Ak by na nás teoreticky zaútočili Rusi, myslím, že by bolo lepšie, keby sme sa nebránili. Ľudské životy, aj normálny život civilov, majú podľa mňa večšiu cenu ako „sloboda“.  Naše národy to v histórii zažili už dvakrát. Prvý krát v rokoch 1938 a 1939, keď Nemci obsadili Sudety a neskôr celé Čechy. Druhý krát v roku 1968, keď sovietske a iné „spojenecké vojská“ obsadili Československo. Oba prípady sa zaobišli bez večších strát na ľudských životoch.