Už dlho som nenapísal žiadny blog, pretože som plne vyťažený prácou. Ale to, čo robí naša vláda, ma prinútilo nájsť si trochu času, sadnúť za počítač a písať.
Niekedy sa hanbím za to, že som Slovák. Prijímať pomoc od druhých, to nám nerobí žiadne problémy. Stále naťahujeme ruky po peniazoch z Európskej únie. Aj pri nedávnom celoplošnom testovaní na korona vírus nám prišli pomôcť zdravotníci s Maďarska a z Rakúska. Ale keď máme pomôcť niekomu my, nie sme ochotní.
Nedávno Česká vláda požiadala Slovenskú vládu, aby sme im zapožičali prístroje na umelú pľúcnu ventiláciu. Slovenská vláda to odmietla, vraj ich smi máme málo. Skutočnosť je ale taká, že máme 1 000 pľúcnych ventilátorov, z ktorých momentálne potrebujeme asi 100. Teda 900 ventilátorov momentálne nepotrebujeme. Tak prečo by sme nemohli požičať našim bratom povedzme 500 ventilátorov.
Keď bolo počas prvej vlny Kovidu 19 potrebné pomôcť Talianom, poslali sme im nejakú smiešnu sumu, tuším 100 000 €. To ako by sme hovorili: „My by sme vám aj radi pomohli, ale vidíte, my sme chudobní, sami nemáme“.
Keď bolo potrebné finančne pomôcť Grécku, pán Sulík to nechcel urobiť, postavil sa proti rozhodnutiu Bruselu, aj svojej predsedníčky vlády a nechal radšej padnúť svoju vládu a nastúpiť vládu Roberta Fica.
Ale raz sme predsa len pomohli. Bolo to vtedy, keď náš veľký brat (USA) chcel bombardovať nevinných ľudí v Srbsku. Vtedy sme USA poskytli náš vzdušný priestor, ktorý na bombardovanie potrebovali, pretože Chorváti, ktorí sa len nedávno bili so Srbmi na život a na smrť, Američanom svoj vzdušný priestor proti Srbom neposkytli.
Zhrnutie na záver: Keď je potrebné zachraňovať ľudské životy, nie sme ochotní pomôcť, keď je potrebné pomáhať zabíjať, vtedy sme ochotní pomáhať. Fuj, hnusí sa mi to. Hanbím sa za to, že som Slovák. Hanbím sa za to, že som volil Igora Matoviča.